Napriek technológiám, umelej inteligencii či virtuálnym realitám, sa o našom šťastí stále rozhoduje v biologickom softvéri – našej hlave. Tá však dostáva na rozdiel od tela poriadne zabrať – sme prehĺtení informáciami, notifikáciami, reklamami. Máme prístup k obrovskému množstvu vedomostí – a predsa šťastnejší nie sme. Učíme sa o všetkom možnom, no málokto nás učí, ako funguje naša myseľ, ako s ňou pracovať a ako si ju udržať zdravú.
Našu myseľ máme so sebou všade – v práci, v čakárni, na túre aj v posteli. A bez ohľadu na to, či budeme jazdiť na koňoch alebo lietajúcich autách – vždy ju budeme mať pri sebe. Preto je škoda, že s ňou čoraz viac ľudí nie je v dobrom vzťahu. Psychické poruchy, úzkosti, nespavosť – všetko naberá epidemické rozmery.
Šťastie neurčuje svet, ale náš pohľad naň
Výskumy ukazujú, že životné okolnosti ovplyvňujú naše šťastie len asi z 10 %. Nové auto, svadba, výhra v lotérii – potešia. Ale len na chvíľu. Ľudia, ktorí vyhrajú v lotérii, sú už po šiestich mesiacoch rovnako (ne)šťastní, ako boli pred výhrou. Každý úspech nás na začiatku nadchne, no šťastie rýchlo vyprchá. Prídu ďalšie výzvy, problémy a nové ciele.
Peniaze nás teda nerobia šťastnými – len pomáhajú vyriešiť problémy, ktoré nás robia nešťastnými. Keď už máme zabezpečené základy, viac peňazí šťastie nezvýši. Milionár nie je spokojnejší, než ten, ktorý má tak akurát. Rozdiel medzi šťastným a nešťastným človekom je v spôsobe, akým vníma svet a samého seba – a ten sa dá zmeniť. Toto všetko potvrdili aj výskumy. Nejde o chvíľkové nadšenie (to nám dajú aj cigarety, koláče či TikTok – ale na ako dlho?), ale o dlhodobý pocit spokojnosti – ten je podstatný.
Takže ešte raz si to zhrňme: Myseľ máme so sebou vždy a všade – a ona určuje, či sme šťastní. Bez ohľadu na to, kde žijeme, koľko vlastníme a čo robíme.
V školách sa učia fakty o vonkajšom svete: ako sa volá najdlhšia rieka v Ázii, koľko hviezd má vlajka Ameriky alebo v ktorom roku sa kodifikovala slovenčina. Ale o tom, ako funguje ten vnútorný, ktorý tvorí našu realitu, neučíme deti takmer nič. A to je škoda.
Práve preto chcem tento blog aj knihu posúvať ďalej – aby sa tieto myšlienky a poznatky dostávali medzi ľudí. Nie ako univerzálne pravdy, ale ako nástroje pre tých, ktorí chcú lepšie porozumieť sebe, iným a svetu, v ktorom žijeme.
Šťastie je zručnosť. A ako každá zručnosť – dá sa trénovať.
Rovnako ako vieme trénovať svaly, vieme posilňovať aj našu myseľ. Vedci zistili, že šťastie závisí predovšetkým od toho, ako máme nastavené myslenie. Zistili však aj to, že vlastnosti ako sebakontrola či schopnosť sústrediť sa, spoľahlivo predpovedajú školské výsledky, zdravie, výšku príjmu, úspech v práci, ba dokonca aj kvalitu vzťahov – často presnejšie než samotné IQ. Inteligenciu zásadne nezmeníme, ale iné schopnosti – ako trpezlivosť, pozornosť, empatiu či sebadisciplínu – vieme cielene rozvíjať. Sú to zručnosti. A zručnosti sa dajú trénovať.
V našom mozgu napríklad existuje oblasť nazývaná aMCC (anterior mid-cingulate cortex) – ide o časť prefrontálnej kôry, ktorá je zodpovedná za psychickú húževnatosť a vôľu. Aktivuje sa vždy, keď robíme niečo, do čoho sa nám nechce – napríklad keď ráno vstávame na tréning, odolávame sladkému po večeri alebo sa rozhodneme ísť otužovať. Dobrá správa je, že táto oblasť sa dá posilniť – a to práve tým, že ju pravidelne používame. Doslova rastie.
Ďalším krásnym príkladom trénovateľnosti mozgu je známa štúdia londýnskych taxikárov. Aby mohli získať licenciu, museli sa naučiť tisíce ulíc, križovatiek, reštaurácií a trás. Po rokoch tohto mentálneho tréningu mali výrazne väčší hippocampus – oblasť mozgu zodpovednú za pamäť a priestorovú orientáciu. A čo je ešte zaujímavejšie – čím dlhšie túto prácu robili, tým väčší hippocampus mali.
Pomocou všímavosti, vďačnosti, zmeny perspektívy, dychových cvičení, ale aj obyčajného uvedomenia toho, čo sa práve deje v našej hlave, vieme zveľaďovať aj dlhodobú spokojnosť. Keď sa učíme rozumieť svojej mysli a budujeme sebadisciplínu, žijeme vedomejšie. A keď žijeme vedomejšie – žijeme slobodnejšie.
Samotné vedomosti nám však v zmene nepomôžu, ak ich neaplikujeme do života, preto sa netreba len zamyslieť a nadchnúť, ale praktické rady skúšať a aplikovať do života. Metódy, pomôcky a stratégie na trénovanie mysle, rozoberám v knihe Ako si zachrániť mozog.
Skutočná sloboda je opäť len v mysli.
Dnes máme viac možností ako kedykoľvek predtým, môžeme sa rozhodovať, cestovať, vzdelávať, tvoriť. A predsa v istom zmysle nie sme až tak slobodní, ako si myslíme. Prečo toľkokrát robíme niečo, čo robiť nechceme?
- Prečo skrolujeme sociálne siete, aj keď nás to unavuje?
- Prečo zjeme čokoládu, hoci sme si sľúbili, že dodržíme diétu?
- A prečo nám, keď si ľahneme spať, v hlave bežia úlohy, ktoré nás zajtra čakajú – spolu so všetkými chybami, ktoré sme dnes urobili?
Slobodná vôľa je definovaná ako schopnosť robiť rozhodnutia nezávisle od vonkajších tlakov či vnútorných nutkaní. Ale realita je komplikovanejšia – väčšinu rozhodnutí robíme práve pod ich vplyvom.
Vonkajšími tlakmi môžu byť:
- reklamy, ktoré nás oslovili,
- algoritmy, ktoré nám podsúvajú obsah,
- správanie ostatných, trendy a očakávania spoločnosti.
A vnútornými nutkaniami:
- impulzy, ktoré riadia emócie a hormóny,
- vzorce myslenia a návyky, ktoré si nesieme z detstva,
- či automatické reakcie, ktoré spúšťa stres, únava alebo hlad.
Napríklad:
- vystresovaný človek dá prednosť čokoláde pred dlhodobým cieľom zdravia – a stres sa tým len prehĺbi,
- unavený mozog si vyberie TikTok namiesto knihy – čo ho ešte viac unaví,
- a keď chceme konečne zaspať, rozbiehame v hlave kolotoč problémov – čo spánok zhorší a stres znovu posilní.
V stave stresu a neistoty sme ešte zraniteľnejší. Krátkodobé ciele (sladkosti, pohodlie) často víťazia nad tými dlhodobými (zdravie, pokoj). Marketéri a vývojári digitálnych nástrojov to veľmi dobre vedia. Vonkajšie podnety sa dokonale prepájajú s našimi vnútornými slabinami – a majú obrovský vplyv na naše každodenné rozhodnutia.
Všetko je prepojené
S našou mysľou vieme vedome pracovať, skúmať naše ciele, hodnoty, zmysel – a tým sa dotýkať aj niečoho vyššieho, čo by sme mohli nazvať dušou.
Ako sa ukazuje – a píšu o tom celé knihy, metaanalýzy a kopec výskumov, stres je jedným z hlavných faktorov väčšiny chronických ochorení, ktoré považujeme za telesné. Stres vzniká v hlave a vieme ho ovplyvňovať, redukovať a naučiť sa ho zvládať.
Myseľ totiž nie je oddelená od tela. Čokoľvek sa odohráva v hlave, prejaví sa aj v tele, či už ide o srdcový rytmus, trávenie alebo imunitu. Žiadny systém – nervový, tráviaci, hormonálny – nefunguje oddelene. Všetko je všade, len zatiaľ nemáme technológiu, ktorá by to dokázala úplne zmerať. Keď sme šťastní, naša pokožka je iná ako keď sme v strese. Slza smútku má iné zloženie než slza radosti. A to nie je metafora – to je biochémia.
Dnes čoraz viac ľudí trpí poruchami trávenia – a stres je jednou z ich hlavných príčin.
Efektívne trávenie prebieha v kľude – keď je aktivovaný parasympatický nervový systém. No ak sme v neustálom napätí, telo nedostáva signál: „Teraz môžeš tráviť.“ Z dlhodobého hľadiska to vedie k zápalom, poruchám vstrebávania a únave. Preto samotné zlepšenie stravy pre vyriešenie tráviacich problémov často nestačí.
Stres sám o sebe nie je zlý – naopak, je to evolučný nástroj, ktorý nám pomáha zvládať záťaž, podať výkon, riešiť problémy. Lenže v dnešnej dobe často čelíme problémom, ktoré sa nedajú vyriešiť hneď. Naši predkovia pomocou stresovej odozvy dokázali utiecť levovi, my ale pomocou stresovej odozvy v čase spánku nijako nevyriešime naše účty alebo strach z návštevy zubára. Zároveň máme v bežnom živote čoraz menej pohybu, ktorý by nám prirodzene pomohol napätie zo seba striasť. A tak sa z krátkodobého, užitočného stresu pomaly stáva chronický nepriateľ, ktorý nás potichu ničí zvnútra.
Aj preto niekedy ani nejde o samotné ošetrenie – či už u fyzioterapeuta, maséra alebo lekára. Človeku sa často uľaví už len tým, že svoj problém sformuluje, vysloví a vypustí von z mysle. Tým, že ho niekto vníma, počúva, zaujíma sa. Uvoľní sa napätie, ktoré sa možno celé roky držalo v tele – a my si konečne môžeme vydýchnuť. Aj preto sú také dôležité pevné, hlboké a bezpečné vzťahy.