Ako sme si ukázali v predchádzajúcom článku, obrovské množstvo informácií a možností má dva zásadné dôsledky. Na jednej strane nás vyčerpáva, znižuje sebakontrolu, a „bolí“. Na druhej strane vedie k tomu, že rozhodnutia odkladáme, vyhýbame sa im a namiesto konania volíme prokrastináciu. Keď to sčítame, výsledkom je nespokojnosť. Čo s tým?
Zmena uhla pohľadu: zo straty na hojnosť
Jedným z najjednoduchších, no zároveň najúčinnejších spôsobov, ako sa cítiť lepšie v chaose možností, je zmena mindsetu – myšlienkového nastavenia. V psychológii sa tomu hovorí cognitive reframing – preformulovanie myšlienkových vzorcov, ktoré sú skreslené alebo škodlivé.
Napríklad myšlienka: „ak si niečo vyberiem, o iné prídem“, v nás vyvoláva stres, ľútosť a FOMO – strach, že niečo premeškáme. Väčšina alternatív, ktorých sa „vzdávame“, však v skutočnosti ani neexistuje – sú len vo fantázii.
Rozhodnutia v dnešnom svete sú skôr ako menu, ktorého si môžeme v pokoji vyberať. A to je požehnanie, nie problém. Len treba vedieť, že keď si vyberieme jednu možnosť, je úplne normálne, že na ostatných stopäťdesiatšesť už neostane čas.
Predstavme si, že si vyberieme jedlo v reštaurácii Jedlo nám donesú a teraz máme dve možnosti.
- Jesť ho a popritom rozmýšľať, čo všetko iné sme si mohli dať.
- Jesť ho a užívať si jeho chuť, aj keď nie je dokonalé.
Realita je jedna – jedlo máme pred sebou. Premýšľanie nad tým, čo iné sme mohli mať, aké to bolo lepšie v inej reštaurácii alebo že to nestálo za tú cenu, sú len ilúzie v hlave.
Keď si niečo vyberieme, môžeme si predstaviť, že sme si ostatné možnosti ani neprečítali. Alebo že sme v reštaurácii, kde veľa možností nemajú. V takom prípade by sme s jedlom možno boli úplne spokojní. Takéto preformátovanie môžeme použiť vo všetkých oblastiach života.
Je skvelé, že v dnešnom svete máme možnosť voľby – nemusíme zostávať v práci, ktorá nás nenapĺňa, ani v nefunkčnom vzťahu. Táto sloboda je obrovskou výhodou. No niekedy je na mieste prestať všetko hodnotiť a analyzovať.
Vybrali sme si film, jedlo, knihu, povolanie, človeka. Existuje tisíc ďalších možností ,ale v tej chvíli nie sú našou realitou. Neustále sa k nim v mysli vracať neprináša do života kvalitu, ale frustráciu. A tú nespôsobujú samotné možnosti, ale naša tendencia stále zvažovať, čo by „možno bolo lepšie.“
Zmena pohľadu neznamená, že urobíme všetko bez premyslenia. Znamená to, že sa prestaneme trápiť tým, čo sme si nevybrali a začneme si naplno užívať to, čo áno. Nehľadať dokonalé „niečo, čo by mohlo byť“, ale dať čo najviac pozornosti do toho, čo JE. Dokonalá práca či ideálny partner neexistujú, a ak sa k nim niečo približuje, potom skôr vďaka budovaniu, nie hľadaniu.
Samozrejme, zbaviť sa hodnotenia nejde lusknutím prsta. Naša podvedomá myseľ bude stále automaticky vytvárať pochybnosti typu „čo ak...“ To je prirodzené. Kľúčové však je, naučiť sa tieto myšlienky včas spozorovať – a uvedomiť si, že sú len zabehnutým vzorcom. Práve v tom pomáha mindfulness – všímavosť, teda vedomé pozorovanie vlastných myšlienok bez toho, aby nad nami preberali kontrolu. Viac sa tejto téme venujem v knihe. [1]
Ľutovanie výberu: niekedy sme spokojnejší, keď nemôžeme cúvnuť
V jednej známej štúdii dostali študenti fotografie za úlohu vybrať si jednu zo svojich vytlačených fotiek, ktorú si ponechajú. Jedna skupina urobila finálny výber hneď – bez možnosti zmeny. Druhá skupina mala mesiac na to, aby svoje rozhodnutie mohla prehodnotiť. [2]
Výsledok? Tí, ktorí nemohli svoje rozhodnutie zmeniť, boli po čase so svojou fotkou spokojnejší. Menej pochybovali, viac si stáli za svojím výberom a viac si svoje dielo „užívali.“ Naopak, tí, ktorí si výber mohli ešte rozmyslieť, častejšie pochybovali a pociťovali menej radosti zo svojej voľby.
Paradoxne, hoci možnosť zmeny rozhodnutia vnímame ako slobodu, v niektorých prípadoch nám väčšiu slobodu prinesie práve vnútorný pokoj. A ten vzniká vtedy, keď svoje rozhodnutie prijmeme ako finálne – a prestaneme sa k nemu vracať.
Skutočná sloboda je v našej mysli
Sloboda patrí k základným hodnotám spoločnosti ako takej. Často sa spája s možnosťou výberu, s presvedčením, že väčší výber sa rovná väčšej slobode. Na prvý pohľad to dáva zmysel, ale už sme si naznačili, že to tak byť nemusí.
Keď sa počet možností zvýši, zvyšuje sa aj náročnosť vedieť, ktorá je najlepšia. To znamená viac premýšľania o tom, že sme si mohli vybrať lepšie, viac neistoty a nakoniec aj nižšiu spokojnosť s tým, čo sme si zvolili. Presne o tom hovorí tzv. paradox voľby, čo je aj názov knihy psychológa Barryho Schwartza. Hoci je sloboda zásadná, Schwartz vysvetľuje, že existuje tenká hranica medzi slobodou vybrať si, čo chceme, a paralýzou zoči-voči príliš veľkému počtu možností. [3] [4]
A preto môže byť oslobodzujúce aj niečo, čo sa na prvý pohľad javí ako obmedzujúce – napríklad manželstvo. Keby sme si nechávali dvere stále otvorené a nikdy si nesľúbili vernosť, naša myseľ by neustále hľadala niečo „lepšie“. No práve vedomé rozhodnutie „odseknúť“ iné možnosti nás paradoxne oslobodzuje.
Tu sa vraciame k slovu decide – rozhodnúť sa. Pochádza z latinského caedere – „odseknúť“. Rozhodnutie teda neznamená len vybrať si jednu možnosť a stratiť ostatné. Znamená zbaviť sa všetkých alternatív, ktorými by sa inak zaoberala naša myseľ.
Môžeme žiť v demokracii, mať práva a nekonečné možnosti – no ak nemáme slobodu v mysli, skutočne slobodní nie sme. Prečo robíme veci, ktoré nám škodia? Keď chceme spať, nevieme zastaviť myšlienky. Keď nechceme, predsa siahneme po telefóne, sladkostiach alebo podľahneme emóciám a impulzom
Paradoxne, cesta k slobode nevedie cez neobmedzenosť, ale cez vnútorný poriadok. Cez štruktúru, disciplínu a tréning mysle. Keď si vybudujeme vnútornú stabilitu, nerozhádže nás zrušený výlet kvôli počasiu, nečakaná zmena plánov, ani zmeškaný obed. Sloboda potom neznamená „robiť si, čo chcem“, ale vedieť zvládnuť nepredvídateľnosť s pokojom.
Tému slobody rozoberám podrobnejšie v celej kapitole knihy, no sem sa hodí ešte jeden krátky úryvok [1]:
Práve preto mnísi v kláštoroch často dodržiavajú veľmi striktný režim. Majú presne určený čas na raňajky, obed, večeru, modlitby a prácu. Mnoho ľudí by túto prísnu štruktúru mohlo vnímať ako výrazné obmedzenie slobody. Avšak mnísi to tak nevnímajú. Nemusia v posteli premýšľať nad tým, čo budú jesť, kedy budú jesť alebo či si doprajú niečo po obede či večeri. Nemusia sa zaoberať tým, čo budú robiť ďalej – štruktúra im vytvára pocit slobody. Samozrejme, je dôležité, aby v živote existovala aj spontánnosť a priestor na nepredvídateľnosť. Akýkoľvek presný plán vždy narazí na nevyspytateľnosť života, a ak sme naň príliš naviazaní, urobí nás to nešťastnými. Ak však máme určitý plán a štruktúru, šetríme si kognitívnu kapacitu.
Jednoduchosť a skromnosť
Ako pripomína svätý Ján Zlatoústy: „Bohatý nie je ten, kto má veľa majetku, ale ten, kto ho potrebuje málo.“ Jednoduchosť, skromnosť – alebo aj dobrovoľná chudoba – sa v mnohých náboženstvách spomínajú ako cesta k Bohu, k väčšiemu vnútornému pokoju či osvieteniu. Prečo?
Na jednej strane je materializmus neoddeliteľne spätý s túžbami – a tie sú takmer vždy spojené s nespokojnosťou. Ak po niečom túžime, znamená to, že to, čo máme a kde sme, nie je dosť dobré. Z toho prirodzene vzniká vnútorný nepokoj – bez ohľadu na to, koľko vlastníme. Ak sú však naše hodnoty postavené na hlbších, nemateriálnych hodnotách, výskumy ukazujú, že to súvisí s vyššou životnou spokojnosťou, lepším fyzickým zdravím a nižšou hladinou stresových hormónov. [5]
Jednoduchosť či chudobu, ako ju opisuje kresťanstvo, nemusíme vnímať ako núdzu, odopieranie, či zákaz radosti. Skôr ide o vedomú voľbu žiť s tým, čo stačí, a zamýšľať sa nad tým, čo naozaj potrebujeme (a čo všetko vlastne vôbec nepotrebujeme). Ako to vystihol film Klub bitkárov:
„Pracujeme v zamestnaniach, ktoré nenávidíme, aby sme si kupovali veci, ktoré nepotrebujeme, aby sme zapôsobili na ľudí, ktorých nemáme radi.“
Druhý dôvod, prečo je jednoduchosť taká dôležitá, súvisí s rozhodovaním. Množstvo experimentov potvrdzuje, že naša vôľa, sebakontrola a rozhodovacia schopnosť sú vyčerpateľné (spomeňme si na sudcov a lekárov) a preto je dobré vedieť, ako ich šetriť. Barack Obama nosil len dve farby oblekov – nie preto, že by nemal vkus, ale preto, aby si každé ráno šetril mentálnu energiu na dôležitejšie veci. [6] Jednoduchosť vo výbere, skromnosť v šatníku, jedálničku či každodenných návykoch nám v tom výrazne pomáhajú.
Jednoduché menu – spokojnejší zákazník, lepší profit
Reštaurácie s príliš dlhým jedálnym lístkom v skutočnosti škodia všetkým – zákazník si nevie vybrať, personál sa zdržiava, náklady rastú a kvalita jedál klesá.
Naopak, denné menu s tromi možnosťami či sezónne a týždenné špeciály prinášajú opak: menej rozhodovania, menej stresu a vyššiu spokojnosť. Už samotné slovo „špeciál“ vyvoláva pozitívny pocit – zákazník má dojem, že ide o čerstvý, starostlivo vybraný a časovo obmedzený pokrm. Skrátenie ponuky a pridanie sezónnych špecialít teda nezvyšuje len spokojnosť zákazníkov, ale aj kvalitu jedla a znižuje náklady – výhra pre obe strany. [7]
Ďalšie stratégie pre pokojnú myseľ
- Pri výbere filmu si vieme pomôcť umelou inteligenciou – napíšme jej, aké filmy sa nám páčia, na ktorej platforme pozeráme, a nech nám vyberie niekoľko tipov. Zo stoviek možností znížime počet na 3–5 a výber bude nielen jednoduchší, ale aj s vyššou šancou, že nám sadne.
- Na nákup si pripravme jednoduchý lístok. Vopred si pozrime zľavy a naplánujme si aspoň stručne, čo ideme kupovať – ušetríme si tak mentálnu kapacitu a v obchode nám nepraskne hlava.
- Stavme na intuíciu – a potom už priveľmi nerozmýšľajme. Aj keď sa rozhodneme nesprávne, aspoň sa poučíme. Myseľ bude rozhodnutie hodnotiť – to je normálne. Ak to však vnímame ako automatický mechanizmus, môžeme si to všimnúť a myšlienky nechať odísť.
Pár myšlienok z knihy na záver
Ak zároveň robíme všetky rozhodnutia za naše deti, neumožňujeme im rozvíjať schopnosť rozhodovať sa, ktorá je kognitívne náročná a rovnako spojená s frustráciou. Dieťa sa vlastným rozhodovaním musí naučiť, že sa musí vzdať niektorých možností, že to často bude bolieť a že mnohé rozhodnutia nebudú správne – tie im zase prinesú ponaučenie. A o to práve ide – naučiť za rozhodnutia preberať zodpovednosť. Psychológovia aj rodičia dnes upozorňujú na to, že mladí sa skutočne nevedia, no hlavne nechcú rozhodovať. Často aj drobné veci ako výber jedla v reštaurácii, bývajú pre mladých stresujúce. Tým, že necháme rozhodnutia na deťoch, ich učíme k zodpovednosti a tú majú rady – dáva im pocit uznania a možnosť preberať kontrolu.