Anglické slovo decide (rozhodnúť sa) má rovnaký etymologický pôvod ako homicide (vražda) – z latinského caedere, čo znamená „odseknúť“ alebo „zabiť“. Rozhodnutie teda nie je len o výbere jednej možnosti, ale predovšetkým o odrezaní všetkých ostatných – a to bolí. O to viac to bolí v dnešnom svete neobmedzených možností.
FOMO – viac možností – viac úzkostí
Sociálne siete a internet v nás denne vyvolávajú FOMO – fear of missing out, teda strach z premeškania. Neustále nám ukazujú, čo všetko by sme mohli: udalosti, na ktorých sme neboli, knihy, ktoré sme neprečítali, miesta, ktoré sme nenavštívili.
Keby sme mali všetky peniaze sveta, tak nie sme schopní stihnúť ani zlomok z toho, po čom vďaka internetu, máme možnosť túžiť.
Tým si vytvárame úzkosť, stres a v predovšetkým túžby – ktoré sú koreňom nešťastia. Porovnáme sa so všetkým, čo robia ostatní a vytvárame si tým vlastný dôvod, prečo sme nešťastní. Vzniká podvedomý pocit, že nám niečo chýba a potrebujeme k životu „niečo viac“.
Tému porovnávania a jeho vplyvu na duševnú pohodu opisujem v kapitole Skutočné ja a skutočná realita v knihe Ako si zachrániť mozog [1], kde jednoduchý experiment s opicami a hroznom ilustruje podstatu porovnávania sa a s tým spojeného ľudského nešťastia.
Rozhodovanie bolí a vyčerpáva
Psychologička Jean Twengeová plánovala vlastnú svadbu práve v čase, keď pracovala na výskume o sebakontrole. Keď sa zaoberala štúdiami, ktoré ukazovali, že vôľa a sebakontrola sa dajú vyčerpať, okamžite si spomenula na čerstvú skúsenosť – výber svadobných darov.
Svadobný zoznam je v niektorých kultúrach bežná tradícia, ktorá má znížiť stres všetkých zúčastnených. Hostia sa nemusia trápiť s tým, čo kúpiť, a mladomanželia sa vyhnú tomu, že dostanú tridsaťsedem polievkových misiek a ani jednu lyžicu.
To však neznamená, že samotný výber je bez stresu. Keď si Jean sadla so snúbencom a začali spolu vyberať konkrétne položky – značku nožov, dizajn porcelánu, farbu a typ uterákov – čoskoro cítila úplné mentálne vyčerpanie. To ju podnietilo k experimentu.
V rámci neho si mali účastníci opakovane vyberať medzi produktmi – napríklad medzi sviečkou a tričkom, červenou a čiernou farbou. Následne ich čakala skúška sebakontroly: držanie ruky v ľadovej vode. Tí, ktorí predtým absolvovali množstvo drobných rozhodnutí, túto úlohu vzdali oveľa skôr – ich vôľa bola oslabená. Naopak, kontrolná skupina, ktorá produkty len hodnotila alebo porovnávala (napríklad ako často ich používa), vydržala v teste dlhšie a ukázala vyššiu mieru sebakontroly aj v ďalších úlohách.
Twengeová a jej tím zopakovali množstvo podobných experimentov, vždy s rovnakým výsledkom – rozhodovanie vyčerpáva silu vôle a sebakontrolu.
Je však pravda, že niektoré páry si výber svadobných darov doslova užívajú. Aj toto sa Twengeová rozhodla otestovať. Zistila, že proces rozhodovania nebol natoľko vyčerpávajúci pre ľudí, ktorí v ňom nachádzali radosť. Ak dostali krátky zoznam možností a mali na rozhodnutie štyri minúty, necítili vyčerpanie. Naopak, tí, ktorí to celé vnímali ako príťaž, už aj pri krátkom zozname pociťovali únavu. Keď sa však zoznam predĺžil a rozhodovanie trvalo dvanásť minút, boli rovnako vyčerpaní všetci, bez ohľadu na to, či si proces užívali alebo nie.
Z toho vyplýva, že niekoľko drobných rozhodnutí nám neublíži. Rozhodovanie je súčasťou života a rozvážnosť je dôležitá schopnosť. Problém nastáva, keď je rozhodnutí priveľa, najmä vtedy, keď máme veľa času a možnosť donekonečna ich analyzovať. Množstvo voľného času a možností je typické pre dnešnú dobu, no namiesto oddychu nás často vedie k vyčerpaniu. Je jednoduché vybrať si možnosť A, ak okrem nej existuje už len možnosť B. Keď však existujú možnosti od A po Ž, stretávame sa s vyčerpaním a niekedy až s úzkosťou.
Netflix, reštaurácie a nakupovanie
Netflix je výborný príklad – nekonečné množstvo seriálov. Strávime 15 minút výberom a často si nevyberieme nič. Alebo si niečo pustíme, ale nebaví nás to. Nie preto, že by to bolo nudné, ale preto, že sme sa vyčerpali samotným rozhodovaním.
Mladí ľudia majú často stres aj pri objednávaní jedla v reštaurácii. Ešte predtým riešia výber samotnej reštaurácie – čítaním recenzií, prezeraním menu a prehliadaním instagramových profilov. Tento luxus výberu nás síce teoreticky približuje k ideálnemu jedlu, no zároveň spôsobuje mentálne vyčerpanie. A ak si napokon vyberieme niečo, čo nám nechutí dosť dobre, spätne rozmýšľame, čo všetko iné sme si mohli dať.
Podobné je to pri online nakupovaní, porovnávaní cien alebo premýšľaní, čo vlastne „naozaj potrebujeme“. Čím väčší je počet možností, tým je náročnejšie zistiť, ktorá je tá najlepšia. Hľadáme, porovnávame, čítame recenzie a snažíme sa trafiť do tej najlepšej možnej voľby. Lenže tá väčšinou ani neexistuje a celý tento proces nás úplne zbytočne unavuje.
Ako dostať podmienečné prepustenie a nedostať antibiotiká
Trochu závažnejšie než výber seriálu sú rozhodnutia sudcov. V jednej známej štúdii výskumníci analyzovali ich rozhodnutia pri prepúšťaní väzňov na podmienku. V priemere prepustili jedného z troch. Nešlo však o formalitu – každé rozhodnutie si vyžadovalo dôkladné zváženie: Spácha tento človek zločin, ak ho prepustím? Alebo urobil len chybu a zaslúži si druhú šancu? Zničím mu život, ak ho neprepustím? Alebo niekomu inému, ak áno?
V skratke – takéto rozhodovanie si vyžaduje veľa mentálnej energie.
Ráno sudcovia prepustili až 65 % žiadateľov. No ku koncu dňa ich počet klesol na 10 %. Väzni, ktorí sa dostali na rad tesne pred prestávkou o 10:30, mali len 15 % šancu, zatiaľ čo tí po prestávke opäť 65 %. Rovnaký vzorec sa opakoval aj pred a po obede.
Nešlo o náladu ani sympatie – ale o vyčerpanie mentálnej kapacity. Keď sa sudcovia cítili unavení, volili „istejšiu“ cestu – neprepustiť. Zároveň si tým podvedome nechávali otvorené dvere: rozhodnúť sa o prepustenie neskôr. [2]
Iný výskum ukázal, že aj lekári po dlhších hodinách práce častejšie predpisujú zbytočné antibiotiká, ako na začiatku služby. Rovnako ako sudcovia sa uchyľujú k jednoduchším, ale nie vždy správnym rozhodnutiam. [3]
Zhrnuté jednoducho: rozhodovanie vyčerpáva silu vôle. A keď je naša vôľa oslabená, je ťažšie urobiť správne rozhodnutie – a oveľa ľahšie podľahnúť impulzom alebo odkladať úlohy, prácu a rozhodnutia.
Test vôle v supermarketoch
Podobný mechanizmus zažívame pri pokladni v supermarkete. Máme za sebou celý nákup – vyberali sme potraviny, porovnávali ceny, čítali etikety, premýšľali nad kvalitou, zložením a zľavami. Po desiatkach drobných rozhodnutí je naša myseľ unavená.
A práve vtedy – keď máme oslabenú sebakontrolu – na nás čakajú sladkosti, ochutené žuvačky a ďalšie impulzívne pokušenia priamo pri pokladni. Keď je naša vôľa vyčerpaná, oslabuje sa schopnosť odolávať impulzom. Zároveň si mozog impulzívne pýta rýchlu energiu v podobe cukrov a preto je často ťažké odolať. [4]
Viac možností – menej manželstiev?
„Rozhodovacia prokrastinácia“ v prípade sudcov nám pomáha pochopiť, prečo toľko ľudí odkladá najväčšiu voľbu svojho života: výber životného partnera.
V polovici 20. storočia sa väčšina ľudí zosobášila do dvadsiatky alebo krátko po nej. Postupne sa však otvorili nové možnosti. Viac ľudí začalo študovať, budovať kariéru a predĺžovať si „slobodu“. Zároveň sa rozšírili mestá, kde sa ponuka potenciálnych partnerov oproti dedine dramaticky zvýšila. Dnes k tomu pribudli ešte sociálne siete a online zoznamky. A práve kvôli tomuto obrovskému množstvu možností sa bojíme vybrať si jednu – a prísť o všetky ostatné. Stávame sa extrémne vyberaví.
V roku 1995 urobil John Tierney prieskum fenoménu New Yorku: veľké množstvo inteligentných a atraktívnych ľudí sa sťažovalo, že si nevedia nájsť partnera. Manhattan mal v tom čase najvyššie percento slobodných v USA. Čo ich od seba oddeľovalo?
Tierney preskúmal osobné inzeráty z miest ako Boston, Baltimore, Chicago, Los Angeles a New York. Zistil, že Newyorčania mali nielen najväčší výber, ale aj najviac požiadaviek. V priemere 5,7 kritérií na partnera, čo bolo dvakrát viac než priemer v ostatných mestách.
Jedna žena v inzeráte poznamenala, že miluje všetko a všetkých, čo New York ponúka. Avšak jej predstava „všetkých“ nezahŕňala mužov, ktorí neboli pekní, úspešní, vyšší ako 175 cm a vo veku medzi 25 – 30 rokmi.
„Keď musíte zvážiť všetky tieto kritériá a vybrať si z toľkých ľudí, začnete sa snažiť o dokonalosť,“ vysvetľuje Tierney. „Nechcete sa uspokojiť s niekým, kto nie je ideálny vo výške, veku, náboženstve a štyridsiatich piatich ďalších dimenziách.“ [5]
Vyhýbame sa rozhodnutiu kvôli strachu zo straty iných možností – alebo nádeji, že nájdeme niekoho perfektného. Preto je jednoduchšie nechať si dvere otvorené. Nevidíme však dlhodobé následky. Nechceme byť s niekým, kto nie je perfektný a preto je dosť pravdepodobné, že ostaneme sami.
Pár myšlienok z knihy na záver
Rozhodovanie bolí obzvlášť, keď vieme, koľkých možností sa zriekame, a preto sa rozhodnutiam často vyhýbame. Naša racionálna myseľ bude mať totiž vždy desiatky dôvodov, prečo si vybrať alebo nevybrať akékoľvek jedlo z jedálnička alebo životného partnera. Chceme nájsť to najlepšie rozhodnutie, ale ono väčšinou ani neexistuje. Rozhodovaním sa len vyčerpáme a nakoniec, aj keď si vyberieme to, čo považujeme za najlepšie, pre vyčerpanie si to často ani neužijeme.
Preto je tiež potrebné naučiť sa okrem dobrého rozhodovania a premyslenej analýzy pozitív a negatív staviť na naše podvedomie a intuíciu. Aj keď sa nerozhodneme vždy najlepšie, aspoň si ušetríme veľa času a kognitívnej kapacity a dá nám to možnosť poučiť sa. Je však potrebné vnímať, že svet, v ktorom máme naozaj neobmedzené množstvo možností, ako tráviť čas, pre nás nemá byť niečím negatívnym. Naopak, táto sloboda je pre nás hojnosťou, nemali by sme si z rozhodovania robiť stres. Musíme si uvedomovať, že vždy, keď sa rozhodneme pre jeden seriál, budú desiatky ďalších, ktoré by mohli byť oveľa lepšie. Na tom však nezáleží, jednoducho nehľadajme dokonalé rozhodnutia, partnerov, jedlá, filmy, koníčky, ale skúšajme a konajme.