Dnes žijeme dlhšie ako kedykoľvek predtým, čo so sebou prináša nové výzvy – najmä pokiaľ ide o zachovanie zdravia mozgu. Starnutie zasahuje celé telo, no táto séria sa zameriava na kognitívne funkcie – pamäť, pozornosť, učenie a rozhodovanie.
Choroby ako Alzheimerova útočia priamo na tieto funkcie, a tým aj na to, kým v skutočnosti sme. V súčasnosti neexistuje žiadny liek na Alzheimerovu chorobu, ale existujú lieky, ktoré môžu spomaliť jej progresiu a zmierniť príznaky.
Neurodegeneratívne poruchy sa vyvíjajú dlho predtým, než sa prejavia – a práve preto je prevencia účinná vtedy, ak s ňou začneme včas. Tak ako prostredie, strava, stres, nové výzvy a náš spôsob myslenia formujú náš mozog, keď sme mladí, rovnakú silu majú aj v dospelosti a starobe.
Zároveň – aj mimo diagnózy Alzheimerovej choroby – sa kognitívny úpadok týka každého z nás. Poznatky, ktorým sa budeme venovať, preto nie sú len o prevencii chorôb, ale o zdraví mozgu ako takom. To ovplyvňuje nielen pamäť, ale aj sústredenie, náladu či emócie, a to by malo zaujímať každého.
Ako vzniká Alzheimer a čo spôsobuje
Alzheimerova choroba je progresívne neurodegeneratívne ochorenie mozgu, ktoré spôsobuje zhoršovanie pamäti, myslenia, správania a schopnosti zvládať bežné, každodenné úlohy. Je to najčastejšia forma demencie a zároveň siedma najčastejšia príčina úmrtí v USA. [1]
Choroba začína nenapápadne hromadením proteínu nazývaného amyloid beta. Tento proteín je „lepkavý“ a vytvára tzv. amyloidové plaky. Keď ich koncentrácia presiahne určitý prah, dochádza k zápalom, tvorbe neurofibriálnych kĺbiek, odumieraniu neurónov a všetkým ďalším symptómom, ktoré spájame s Alzehimerovou chorobou. Dôsledkom je zhoršená komunikácia medzi neurónmi a postupné odumieranie mozgového tkaniva, čo vedie k jeho zmenšovaniu – teda atrofii. [2]
Hippocampus – centrum spomienok
Jednou z prvých oblastí mozgu, ktorú Alzheimerova choroba zasiahne, je hippocampus – štruktúra o veľkosti palca, zodpovedná za tvorbu nových spomienok, reguláciu emócií a orientáciu v priestore. Medzi prvé príznaky preto patrí zabúdanie – človek sa opakovane sa pýta tú istú otázku alebo si nevie spomenúť na nedávnu udalosť.
(Je ale dôležité vedieť, že väčšina zabúdania, ktoré zažívame každý deň, je úplne normálna – bližšie sa tomu budeme venovať v samostatnom článku.)
Choroba sa však nezastaví len pri hippocampe. Postupne zasahuje aj čelový lalok, ktorý ovplyvňuje rozhodovanie a riešenie problémov, oblasti zodpovedné za reč, a napokon aj limbický systém, kde začína meniť emócie a osobnosť [2]
Mozog rastie aj v dospelosti
Kedysi aj v neurológii prevládal názor, že dospelý mozog už netvorí nové neuróny. V posledných desaťročiach sa však ukázalo, že toto tvrdenie je úplne nesprávne. Štúdium neurogenézy (tvorby nových neurónov) dospelých je dnes jednou z najhorúcejších tém v neurovede a jedna z častí, kde neurogenéza prebieha je práve hippocampus. [3]
Jeho veľkosť sa síce prirodzene a pomaličky zmenšuje s vekom, no tento proces urýchľujú aj faktory ako chronický stres, nedostatok spánku, nezdravá strava či nadmerná konzumácia alkoholu.
Na druhej strane – a to je dôležité – hippocampus má schopnosť rásť. Neurovedec Jonas Frisén odhadol, že v tejto oblasti vzniká približne 700 nových neurónov denne. Možno sa to nezdá veľa, no podľa výpočtov to znamená, že do päťdesiatky obmeníme celý neuronálny obsah tejto oblasti. [4]
Ďalším krásnym príkladom trénovateľnosti mozgu je známa štúdia londýnskych taxikárov. Aby mohli získať licenciu, museli sa naučiť tisíce ulíc, križovatiek, reštaurácií a trás. Po rokoch tohto mentálneho tréningu mali výrazne väčší hippocampus – oblasť mozgu zodpovednú za pamäť a priestorovú orientáciu. A čo je ešte zaujímavejšie – čím dlhšie túto prácu robili, tým väčší hippocampus mali.
Pomocou všímavosti, vďačnosti, zmeny perspektívy, dychových cvičení, ale aj obyčajného uvedomenia toho, čo sa práve deje v našej hlave, vieme zveľaďovať aj dlhodobú spokojnosť. Keď sa učíme rozumieť svojej mysli a budujeme sebadisciplínu, žijeme vedomejšie. A keď žijeme vedomejšie – žijeme slobodnejšie.
Potrebný je tréning
Na to, aby hippocampus rástol a ostal výkonný, však potrebuje stimuláciu. Vedci sa domnievajú, že čím je náš hippocampus silnejší, tým väčšia je naša odolnosť voči kognitívnemu úpadku, ktorý prichádza s vekom. [5]
Jedným z najznámejších dôkazov je štúdia londýnskych taxikárov, ktorí sa museli naučiť naspamäť zložitú sieť ulíc, uličiek, hotelov, reštaurácií a trás. Po rokoch tréningu mali títo vodiči výrazne väčší hippocampus než bežná populácia. Navyše platilo, že čím dlhšie pracovali ako taxikári, tým väčšiu túto oblasť mali. [6]
Prevencia začína skôr
Po tridsiatke začína náš mozog pomaly strácať zo svojej výkonnosti. Vrchol svojej kapacity dosahujeme v dvadsiatych rokoch, a preto ho musíme začať udržiavať a posilňovať čo najskôr. Čakať na šesťdesiatku s tým, že sa vtedy začneme starať o zdravie mozgu, môže byť trochu ako začať posilňovať až po zlomenine. Alzheimerova choroba a ďalšie neurodegeneratívne poruchy sa často vyvíjajú 15 až 20 rokov predtým, než sa objavia prvé symptómy. [5] Dobrou správou je, že pre väčšinu z nás nie je Alzheimer genetický osud. Iba približne 2 % prípadov Alzheimerovej choroby sú plne dedičné – teda spôsobené génom, ktorý vedie k rozvoju ochorenia. V ostatných prípadoch zohrávajú zásadnú úlohu životný štýl a prostredie.
Tak ako sa v mladosti staráme o telo, aby nám slúžilo neskôr, rovnaký prístup si zaslúži aj náš mozog. Tréning mentálnych schopností – či už ide o učenie sa nových vecí, riešenie problémov, orientáciu v priestore alebo zvládanie výziev – pomáha budovať a posilňovať neurónové spojenia. Tieto aktivity podporujú neuroplasticitu – schopnosť mozgu meniť sa, reagovať na prostredie. A práve cez túto schopnosť sa dostávame k jednému z najzaujímavejších konceptov v prevencii kognitívneho úpadku: kognitívnej rezerve.
Štúdia rehoľníkov a kognitívna rezerva [6]
Jedným z najzaujímavejších výskumov posledných desaťročí v oblasti starnutia mozgu je The Religious Orders Study – dlhodobý projekt, ktorého sa zúčastnilo viac ako 1100 rehoľníkov v USA. Cieľom bolo pochopiť, ako starnutie ovplyvňuje náš mozog, a čo rozhoduje o tom, či sa u človeka prejaví demencia.
Štúdia mal niekoľko výhod: účastníci – rehoľné sestry a kňazi – mali veľmi podobné životné štýly, stravu aj prostredie, čo znížilo počet tzv. „mätúcich faktorov“. Okrem toho všetci súhlasili s pravidelným testovaním kognitívnych funkcií počas života – a po smrti aj s podrobným skúmaním ich mozgového tkaniva.
Tím Dr. Davida Bennetta z Rush University v Chicagu tak od roku 1994 postupne zbieral rozsiahle množstvo dát – behaviorálnych, genetických, psychologických aj neuropatologických. Keď tím začal výskum, očakávali, že nájdu jasné prepojenie medzi kognitívnym úpadkom a troma chorobami, ktoré sú najbežnejšími príčinami demencie: Alzhemer, mŕtvica a Parkinson.
Výsledky ich však prekvapili: to, že tkanivo v mozgu bolo napadnuté Alzheimerovou chorobou nutne neznamenalo, že osoba mala kognitívne problémy. Niektorí účastníci zomreli s plne rozvinutou Alzheimerovou chorobou v mozgu, no počas života nepocítili žiadne zjavné poruchy pamäti, myslenia ani správania.
Mozgové obchádzky ako ochranný mechanizmus
Výskumníci sa vrátili k dátam a hľadali odpoveď. Ukázalo sa, že rozhodujúcu úlohu nezohráva len samotné poškodenie mozgu, ale najmä to, ako je mozog počas života využívaný. Ľudia, ktorí sa aktívne zapájali do učenia, čítali, riešili problémy, krížovky, šoférovali, učili sa nové zručnosti a niesli zodpovednosť, boli chránení. Rovnaký účinok mala aj sociálna aktivita – pravidelné rozhovory, vzťahy, spolupráca – a tiež fyzická aktivita. Ako ochranné faktory sa ukázali aj pozitívne vlastnosti ako svedomitosť, zmysel v živote a aktívna zaneprázdnenosť. Naopak, samota, depresia, úzkosť a psychologický stres boli spojené s rýchlejším kognitívnym úpadkom.
Účastníci, ktorých mozgy boli postihnuté patologickými zmenami, ale napriek tomu fungovali bez príznakov, si počas života vybudovali tzv. kognitívnu rezervu. Zatiaľ čo sa isté oblasti mozgového tkaniva zhoršovali, iné oblasti boli dobre precvičované, a preto dokázali kompenzovať, alebo prevziať ich funkcie.
Čím viac udržíme naše mozgy „kognitívne fit“ – prostredníctvom nových výziev, učenia, pohybu a medziľudských kontaktov – tým viac si vytvárame alternatívne neurónové cesty, ktorými sa dostaneme z bodu A do bodu B. A to je podstata kognitívnej rezervy. Aj keď sa v mozgu vytvárajú amyloidové plaky, ktoré zablokujú niektoré „hlavné cesty“, mozog, ktorý sa pravidelne učí, dokáže rýchlo nájsť obchádzky – vie si poradiť.
Mozgy rehoľných sestier a mníchov nám ukazujú, že aj napriek starnutiu môžeme dlho fungovať s jasnou mysľou. Starnutiu sa vyhnúť nedá – je prirodzenou súčasťou života. Ale spôsob, akým starneme, ovplyvniť môžeme.
Učenie ako nástroj prevencie
Výskumy z rôznych kútov sveta ukazujú, že vzdelanie znižuje riziko demencie. U ľudí, ktorí dosiahli aspoň stredoškolské vzdelanie, je výskyt demencie nižší, a tí s vysokoškolským vzdelaním sú na tom ešte lepšie. [7] Tu je však dôležité upozorniť na jeden zásadný detail: do hry vstupuje množstvo mätúcich faktorov. Ľudia s vyšším vzdelaním často pochádzajú z priaznivejšieho prostredia, majú lepší prístup k zdravotnej starostlivosti a kvalitnejšej strave – a všetky tieto veci môžu ovplyvniť zdravie mozgu.
Napriek tomu platí, že úroveň vzdelania je konzistentne spájaná s lepšou výkonnosťou mozgu už v mladosti, a to v mnohých štúdiách. Ľudia, ktorí dosiahli vyššie vzdelanie, majú zvyčajne lepšiu východiskovú úroveň kognitívnych funkcií – čo môže prispieť k nižšiemu riziku demencie v starobe. [8] Nejde však o diplom a o počet rokov sme strávených v škole. Kľúčové je to, ako veľmi svoj mozog používame. Ako často sa učíme nové veci a stretávame sa s neznámym, ako riešime problémy, robíme rozhodnutia, vedieme rozhovory, či zápasíme s neistotou.
Dôvod, prečo sa vzdelanie „vypláca“, súvisí s konceptom kognitívnej rezervy. Ľudia, ktorí svoj mozog mentálne zaťažujú viac a pravidelne, si môžu dovoliť stratiť väčší objem mozgového tkaniva bez toho, aby sa u nich objavili viditeľné príznaky. Ak mozog pravidelne používame, stáva sa robustnejším – a lepšie zvláda aj degeneratívne procesy, ktoré prirodzene prichádzajú s vekom.
Komplexné výzvy pre komplexný mozog
V predchádzajúcich častiach sme hovorili o hippocampe – pamäti a tvorbe nových spojení. No Alzheimerova choroba zasahuje aj čelný lalok, oblasť, ktorá je zodpovedná za plánovanie, rozhodovanie, sebakontrolu – skrátka za všetko, čo robíme vedome.
Konkrétne ide o prefrontálnu kôru, ktorá sa nachádza v prednej časti čelného laloku. Táto oblasť nie je zodpovedná za ukladanie a vyhľadávanie faktov v pamäti, ale skôr za to, čo s týmito faktami robíme – ako ich organizujeme, ako ovplyvňujú naše rozhodovanie, postoje a dlhodobé ciele. [3]
A práve tento „výkonný systém mozgu“ patrí medzi tie, ktoré starnutie ovplyvňuje najviac. Nie je to náhoda – je to totiž jeden z najkomplexnejších systémov v celom mozgu. [9]
Čokoľvek, čo túto oblasť aktivuje, prispieva k jej udržiavaniu a posilňovaniu. Napríklad čítanie kníh bez rozptyľovania, budovanie a udržiavanie sociálnych väzieb, vedomé rozhodnutia, ktoré vyžadujú odklad uspokojenia – všetky tieto aktivity trénujú prefrontálnu kôru. Aj obyčajná sociálna interakcia, ktorá zahŕňa pozornosť, interpretáciu neverbálnych signálov, reakcie v reálnom čase a vnímanie emócií, predstavuje pre túto časť mozgu náročnú a veľmi prospešnú úlohu. Naopak, jej podnetová deprivácia, častá práve v súvislosti s nadmerným časom stráveným pred obrazovkami, môže viesť k oslabeniu týchto schopností. Mozog je totiž v mnohých ohľadoch ako sval – ak ho používame, rastie. Ak nie, chradne.